Zdá sa, že spory o tom, či sú videohry umením alebo nie, už nepokračujú – početné majstrovské diela od popredných svetových štúdií ich ukončili. Vieme, čoho sú schopní skutočne talentovaní vývojári, nezaťažení finančnými alebo kreatívnymi obmedzeniami. Z času na čas sa však objavia nové produkty, ktoré jednoducho nezapadajú do starého rámca a ktorých ambície nás nútia prehodnotiť definíciu toho, čo sú videohry.
Cesta nového stvorenia Naughty pes skladovanie regálov bolo ťažké - príliš ťažké. Na ceste k vydaniu čelilo duchovné dieťa svetoznámeho štúdia logistickému peklu, ktoré oddialilo jarné vydanie a masívnemu úniku spoilerov na sieť – a následnému hnevu fanúšikov. Nikdy som sa neozbrojil vidlami a nezapojil som sa do krížovej výpravy proti vývojárom, ale aj ja som mal pochybnosti, že viceprezident Neil Druckmann mal pravdu vo svojom rozhodnutí začať s produkciou pokračovania Last of Us - možno najlepšia videohra poslednej generácie.
Je o čom hovoriť, ale jediný spôsob, ako správne oceniť hru, je hrať ju. Príjemnejší experiment si našťastie ani neviem predstaviť.
Duchovia minulosti
Robiť pokračovania vôbec nie je také jednoduché, ako sa navonok môže zdať a keď ide o také slávne tituly ako The Last of Us, úloha sa zdá byť úplne nereálna. Ako potešiť existujúcu armádu fanúšikov bez obetovania umeleckej hodnoty? A dlho sa zdalo (aspoň na papieri), že tragédiám sa skutočne nedá vyhnúť. Naughty Dog spomenul históriu pomsty a kolobeh násilia a všetci sme takmer prevrátili očami: čo, zase pomsta? Svet The Last of Us je taký zaujímavý, no rozhodli ste sa vziať si za základ takýto zatuchnutý príbeh? V reakcii na naše sťažnosti vývojári povedali, že dôležitý je kontext. A mali pravdu.
Od udalostí prvého dielu teda uplynulo 5 rokov. Ellie má už 19 rokov a vôbec nie je to sladké dievča, ktoré robilo spoločnosť Joelovi. Žije v meste Jackson a postupne sa učí dôverovať iným ľuďom a dokonca s nimi nadväzovať vzťahy. Vo svete po apokalypse však na každom kroku čakajú hrôzy a tragická udalosť prinúti Ellie zabudnúť na pokojný život a zvoliť si cestu pomsty.
Úprimne by som chcel ísť do detailov zápletky, ale... nemôžem. Jednoducho preto, že jedno slovo navyše môže pokaziť celý dojem. Len podotýkam, že by ste sa nemali báť spoilerov, ktoré už viac ako mesiac kolujú internetom – sú nielen nepresné, ale ani neovplyvňujú pôžitok z hrania. Všetky pokusy znevážiť hru skončili tak, že som ju ešte viac rešpektoval. A zakaždým, keď som bol pripravený zakričať "yeah, I know it!", The Last of Us Part II ma postavil na moje miesto ďalším nečakaným dejovým zvratom. V istom momente som sa napokon vzdal možnosti predpovedať myšlienkový smer scenáristov Neila Druckmanna a Hallie Grossovej – výška ich fantázie je pre mňa jednoducho nedosiahnuteľná.
Môžem sa držať zápletky The Last of Us Part II a porovnať ju nesúhlasne s pôvodnou časťou? určite. Pri tvorbe svojho magnum opusu (a nemožno poprieť, že novinka je najambicióznejším a najodvážnejším projektom Naughty Dog) zvolili vývojári obľúbenú a moju najmenej obľúbenú výtvarnú techniku – rozvracanie očakávaní. To znamená, že sa v prvom rade snažili chytiť hráča a oklamali jeho očakávania dejovými zvratmi na každom rohu. Mnohí moderní režiséri a spisovatelia premýšľajú predovšetkým o tom, ako prekvapiť, pričom obetujú kvalitu príbehu. Jasným príkladom je film „Star Wars: The Last Jedi“, kde si režisér a scenárista Ryan Johnson až priveľmi potrpí na nevhodnú komédiu a prepisovanie už zabehnutých pravidiel vesmíru. Johnson aj Druckmann sa teda snažili prekvapiť, no ten druhý to dosiahol bez straty rešpektu k prvému dielu.
The Last of Us a jeho pokračovanie môžete dlho porovnávať, starostlivo zvažovať všetky pre a proti, no nakoniec všetko závisí od osobného názoru každého. Napriek podobnostiam sú tieto dve hry veľmi odlišné svojou náladou, čo sa odráža ako v hlavných témach (ak v origináli ide o lásku, tak v pokračovaní je ústredným príbehom nenávisť), ako aj v pocitoch, ktoré hra vyvoláva v hráčov. Chcelo sa mi plakať, nadávať a urazene mávať rukami. Cítil som sa ako hlavný aktívny človek, tak aj úplne bezmocný. Bála som sa ďalšieho dejového zvratu a nevedela som sa ho dočkať.
Prečítajte si tiež: Clubhouse Games Review: 51 Worldwide Classics – The boardroom zabijak
Áno, pocity a emócie The Last of Us z hráčov umne žmýka. Naughty Dog už dlho produkuje videohry na takej úrovni, že sa prirovnávajú k hollywoodskym filmom, no The Last of Us Part II sa svojou interaktivitou neštíti a hodnotí ju vyššie. Inšpirované lekciami Tieň kolosuCieľom štúdia je, aby sa hráč prestal cítiť ako pasívny účastník. Ako tam, tak aj tu všetka zodpovednosť za naše činy spočíva na našich pleciach. Tak ako tam, tak ani tu nie sme hrdinovia a záchrancovia – sme len ľudia, ktorí používajú násilie na dosiahnutie svojich cieľov a riskujú, že pri tom stratia svoju ľudskosť.
Dielo Fumito Ueda zostáva majstrovským dielom, no aj teraz sa máloktorej hre podarilo v nás vyvolať takéto emócie – nie všetky sa o to pokúsili. Umiestniť hráča do nepohodlnej pozície, znepokojovať ho a pochybovať o sebe nie je to, o čo sa väčšina vývojárov hier usiluje. Naughty Dog sa ale nebojí vyvolať v nás protichodné emócie. Nepamätám si, kedy vo mne hra vyvolala toľko emócií! V jednej chvíli cítim hnev a túžbu po pomste, v druhej vinu a dokonca aj strach. Čo budem musieť urobiť ďalej – budem mať dosť síl? Niekedy som len nesmelo pozeral na kontrolóra a zúfalo dúfal, že moja účasť nebude potrebná. The Last of Us Part II je hra, ktorá je brutálna, surová a ťažká a vďaka vynikajúcej grafike je násilie na rozdiel od násilia v iných hrách. Je to príliš realistické a je to desivé.
Myslím, že cítite, že som tak roztrhaný túžbou uverejňovať tu spoilery. Rozumiete mi: Chcem diskutovať o The Last of Us Part II, chcem sa o tom hádať. A som si istý, že fanúšikovia budú roky debatovať o Ellieových činoch a všetkých dejových zvratoch, rovnako ako dodnes odsudzujú a diskutujú o Joelových činoch v prvom diele.
Postapokalyptický parkour
Zápletka je presne to, čo odlišuje The Last of Us, no bez premyslenej hry sa možno nedostanete ku koncovým titulkom. A prvý diel bol veľmi odlišný od série Uncharted: nebola to akčná hra, ale skôr survival, kde je málo zdrojov a každá guľka môže byť rozhodujúca. Tiež sa ukázalo, že crafting je stredobodom všetkého. The Last of Us Part II pokračuje vo všetkých týchto myšlienkach a nesnaží sa znovu vynájsť koleso. Budete sa tiež prehrabávať v opustených domoch a obchodoch a hľadať materiály na Molotovove koktaily a liekovky. Míny a šípy si môžete vyrobiť kdekoľvek, ale vylepšovanie zbraní je možné len na špeciálne určených miestach.
Azda hlavným prekvapením pre mnohých bude otvorenosť The Last of Us Part II a jej rozsah. Vývojári sa inšpirovali svojou predchádzajúcou hrou – doplnkom Uncharted: Lost Legacy, od ktorej Naughty Dog začal vážne experimentovať s kvázi otvorenými svetmi. Samotný Uncharted 4: A Thief's End ale ponúkol prekvapivo veľa slobody pohybu a teraz ich pokračovanie The Last of Us prekonalo všetky. Nie, tu nie je otvorený svet (a Vďaka Bohu, bude ich dosť), ale nedochádza k pocitu „koridorovosti“ – všetky úrovne sú objemné a vôbec nie stiesnené. Mnoho hier ponúka hráčovi obrovský priestor a nulovú motiváciu ich skúmať, no v hre The Last of Us Part II som vždy túžil preskúmať každý kút. Každá nová lokalita (a nie je ich málo, opakujem naposledy) je šancou nielen stať sa turistom, ale vďaka množstvu zanechaných poznámok sa aj dozvedieť o jej histórii (najčastejšie tragickej).
Nielenže sú všade ukryté „veľkonočné vajíčka“ a zdroje, ale prekvapivo zaujímavé sú aj samotné lokality. Myslím, že som prepadol niekoľko desiatok bytov, domov, hotelov a obchodov a ani raz som nevidel žiadne opakovače. Každý z domov má svoj charakter a všade sú cítiť ozveny života ich bývalých obyvateľov. Nepoznám iné štúdio, ktoré by tak úzkostlivo dbalo na modelovanie každého centimetra svojej tvorby.
Prečítajte si tiež: Viac neznamená lepšie. Je čas prestať ničiť videohry otvorenými svetmi
V The Last of Us Part II sa časy pokojného a tichého rozjímania striedajú s hrôzostrašnými naháňačkami, prudkými prestrelkami a intenzívnymi hrami mačiek a myší s infikovanými, ktorých rady boli doplnené o nové magické odrody. Ako som už spomínal, súbojový systém je väčšinou rovnaký, no stal sa oveľa dynamickejším a rýchlejším. Ellie nie je vôbec ako Joel – aj keď dokáže poraziť kohokoľvek, jej silnou stránkou je obratnosť. Ellie sa rýchlo pohybuje po mape, zakráda sa do úzkych medzier a vyhýba sa úderom, ktoré by sa Joelovi určite stali osudnými.
Zvonku sa môže zdať, že až na pár kvalitných noviniek sa nič nezmenilo, no nie je to tak. Nepriatelia v hre sa stali múdrejšími – a rozmanitejšími. Niektoré frakcie boli nahradené novými, z ktorých každá mala svoje vlastné charakteristiky. Bojovníci Washingtonského frontu oslobodenia sú dobre obsadení a používajú psy, ktoré dokážu nájsť Ellie aj v úkryte, zatiaľ čo Serafiti uprednostňujú tajnosť a šípy. No nemôžeme zabudnúť ani na infikovaných – ako tých už známych z prvého dielu, tak aj úplne nových. Sony chválili sa tým, že niekedy by bolo dokonca možné obrátiť nakazených a ľudí proti sebe, no v skutočnosti je to možné len veľmi zriedka.
Silnou stránkou hry zostáva jej používateľské rozhranie: v menu sa vôbec nemusíte zastavovať ani chodiť ďaleko. Crafting prebieha priamo na mieste, stlačením dvoch tlačidiel a bez akýchkoľvek prestávok. To nielenže nezaberá hráčovi čas, ale tiež umožňuje neopustiť herný svet ani na minútu. Niekto si povie, že je to maličkosť, no v skutočnosti je to ďalší spôsob, ako sa zbaviť umelých rušivých vplyvov a ešte viac sa stotožniť s postavou.
Zaujímavá je aj prítomnosť neviditeľného „pulzného“ mechanizmu u Elly aj všetkých jej súperiek. V závislosti od situácie sa vedia rozčúliť až strach a náš hlavný hrdina sám pociťuje celú kopu emócií – od radosti a uspokojenia z vyriešeného hlavolamu až po zúrivosť a strach po ťažkom úraze.
Ak sa niekto môže sťažovať na príbeh, tak súboj a samotná hrateľnosť sú maximálne bezchybné. Špičková je ako vždy aj animácia – opäť v tomto smere je The Last of Us Part II jednoducho najlepší v súčasnej generácii. Viem, že s každým novým ohnivým prívlastkom obetujem povesť nestranného kritika, ale patrím k tým, ktorí najradšej chvália, ako nadávajú. A tu je čo chváliť: v tejto generácii som hral niekoľko stoviek videohier a žiadny z nich nechytilo ma tak ako časť II. Po vyskúšaní toľkých hier som si už myslel, že sa mením na cynika a postupne strácam záujem, no ukázalo sa, že skutočne vynikajúce dielo ma môže vrátiť do toho polozabudnutého detského stavu.
Mimochodom, hrateľnosť sa mi v pokračovaní zdala jednoduchšia. Len niekedy ma hra znervózňovala – spravidla som sa poučil z chýb a rýchlo sa prispôsobil novým situáciám. Ťažkosti môžu nastať iba s orientáciou v priestore: keďže tu nie sú žiadne značky, mnohí (dobre, tí, ktorí neobsahujú príslušné rady - prečítajte si o tom v časti „Hry dostupné pre každého“), sa môžu zo zvyku stratiť. Nenachádzajú sa tu (prakticky) žiadne mapy, smerovky ani kompasy – a to aj napriek skutočne objemnému svetu, v ktorom sa ľahko stratíte.
Hry prístupné všetkým
V čom bol Naughty Dog vždy dobrý, je sprístupňovanie hier pre každého. Inteligentný herný dizajn nás navádza správnym smerom bez akýchkoľvek značiek a minimáp a v prípade komplikácií hra vždy ponúka nápovedy.
A tiež – čo je veľmi dôležité – existuje obrovské množstvo všemožných nastavení obtiažnosti a dostupnosti pre ľudí so zrakovým či sluchovým postihnutím, ako aj pre ľudí jednoducho citlivých na náhle pohyby. Nakoniec si môžete plne prispôsobiť veľkosť a farbu písma, ako aj všetky ostatné prvky používateľského rozhrania. Môžete tiež zmeniť úroveň obtiažnosti, ako chcete - bez obetovania trofejí. Nezabudli sme ani na tých, ktorých pumpujú prudké pohyby, motion blur a ďalšie efekty, ktoré sú vo videohrách hojne využívané.
Ak chcete, znížte vzdialenosť k postave alebo úplne zrušte chvenie fotoaparátu. Ak dobre nevidíte, môžete si ľubovoľné miesto na obrazovke zväčšiť – je tu aj možnosť hlasovať všetko, čo sa deje. Naozaj oceňujem záujem Naughty Dog, pretože mám priateľov, ktorí sa museli vzdať mnohých hier, pretože boli príliš chorí alebo príliš nepohodlní. V prípade časti II takéto problémy nevzniknú. A tento postoj k hráčom s rôznymi schopnosťami by nás nemal prekvapiť, ale mal by byť štandardnou praxou.
A na záver sa budem musieť (naozaj musím) pozastaviť nad bodom, ktorý je pre mnohých dôležitý – či je v hre takzvaná „propaganda SJW“. Neil Druckmann sa netajil tým, že podporuje ľudí s netradičnou orientáciou a menšinami a v jeho hrách sa nájde miesto pre každého. Z tohto dôvodu mnohí naši spoluobčania, príliš znepokojení vlastnou krehkou maskulinitou, vyhlásili pána Druckmanna za personu non grata. Existuje ďalší dôvod: mnoho populárnych IP trpelo nadmernou politizáciou, vrátane Doctor Who a Star Wars. A problém nie je v túžbe byť inkluzívny, ale v nemotornej implementácii. Našťastie v tomto smere nie je Naughty Dogovi čo vyčítať: jeho nový výtvor rešpektuje všetky orientácie, vierovyznania, rasy a pohlavia a nesnaží sa hráčov vzdelávať. Spoločnosť, rovnako ako predtým, rozpráva príbeh, v ktorom sú celkom odlišné silné postavy a nikto nemá potláčané práva. Áno, dokonca aj bieli muži.
Prečítajte si tiež: Recenzia Resident Evil 3 – najnevhodnejšia novinka?
Vrchol možností PS4
Diskutovali sme o naratívnych a herných zložkách - zostáva len dotknúť sa technického problému. Svojho času bola The Last of Us najpôsobivejšou hrou na už minulej PS3 a situácia sa opäť opakuje aj pri PS4. Rok 2020 bude posledným rokom pre super úspešnú konzolu a Naughty Dog sa z neho pokúsil vyžmýkať všetku šťavu. A podarilo sa - je to bezpochyby najkrajšia a najpôsobivejšia hra na platforme.
Ako je uvedené v štúdiu, proprietárny herný engine bol takmer úplne prepísaný a na zaznamenávanie pohybov hercov bol použitý úplne nový zachytávací systém. To umožnilo dosiahnuť ohromujúci fotorealizmus sveta a veľmi autentické emócie všetkých postáv. Zároveň som nemusel obetovať výkon kvôli krásnej krajine a dobre vyvinutým emóciám tváre – napriek tomu, že som hru hral deväť dní pred jej vydaním, nenarazil som na jediný bug. Snímková frekvencia sa nepýtala ani raz! Takáto skvelá optimalizácia je silnou stránkou Naughty Dog, ale to neznamená, že štúdio by nemalo byť opäť pochválené za svoje odhodlanie vydať hotový produkt, ktorý nevyžaduje záplaty prvého dňa. Mimochodom, nebudete musieť čakať na patch pre „New Game+“ alebo fotografický režim – všetko je už na svojom mieste.
Narazil som na informáciu, že novinka vážne testuje PS4, ktorá od prepätia bzučí ako lietadlo a dokonca sa prehrieva, no ja sám som sa nestretol so žiadnymi problémami, napriek tomu, že hrám na základnej konzole kúpenej hneď na začiatku predaja.
Nakoniec podotknem, že hra je kompletne rusifikovaná a v nastaveniach môžete nechať hlasy pôvodných hercov. Radím vám to, veď v hlavnej úlohe sú Ashley Johnson, Troy Baker, Laura Bailey a ďalší uznávaní majstri hlasového herectva. A o soundtrack sa opäť postaral Gustavo Santaolaglia, ktorý už pracoval na prvej časti. Jeho tvorbu z roku 2013 stále považujem za jeden z najlepších herných soundtrackov všetkých čias, no The Last of Us Part II ma v tomto smere trochu sklamal – tu som zistil, že OST je menej výrazný, s menej chytľavými melódiami a viac okolitosť
verdikt
The Last of Us Part II je najambicióznejším a najpôsobivejším výtvorom od majstrov z Naughty Dog, ktorí nám ukázali úplne inú Ellie. Toto je krásny, tragický a desivý príbeh všeobjímajúcej posadnutosti, rozprávaný hlasmi elitných hercov, zobrazený pomocou pokročilých technológií a oživený osvedčenou hrateľnosťou. Nič také ako dokonalá videohra neexistuje, no niekedy sa nájdu hry, ktoré sa k nej približujú.
