Niekedy v tomto jesennom čase chcem filozofovať, premýšľať. Chcem sa s vami podeliť o svoje myšlienky, ak vám to nevadí. Tu je očividne potrebný emotikon úsmevu, ale mne sa akosi nechce. Existuje teda súkromie na webe? Naozaj potrebujeme pozornosť na sociálnych sieťach? Stala sa osamelosť luxusom? Dnes o tom budeme hovoriť. V ére všadeprítomného voyeurizmu a honby za 5 sekundami slávy sa z ústrania stáva cnosť a luxus. Digitálny svet môže byť spúšťačom traumy a nezdravého správania.
Tiež zaujímavé: Vysvetľujeme, prečo kryptomeny po víťazstve Trumpa rastú
Falošná predstava o súkromí
čo je horšie? Prázdne, bezduché rolovanie alebo verbálne sparringy s robotmi alebo náhodnými ľuďmi? Stráviť celý večer pozeraním TikToku alebo mať vlastný názor? Niektorí kričia a hádajú sa, niektorí nosia nezmysly a iní sú divákmi tohto cirkusu.
Jedným z najbolestivejších sklamaní v živote je pád idolov, ľudí, ktorým sme verili. Niekedy tento proces pozorujeme cez optiku médií, čítame alebo sledujeme informácie o trapasoch našich idolov. Táto bezpečná vzdialenosť nám umožňuje chrániť sa pred pravdou. Vždy si môžeme povedať, že niekto „namierené“ na našich obľúbencov. Najhoršie je, keď sa idoly pred našimi očami kompromitujú, niekedy s nami dokonca žijú v priamom kontakte.
Sám som zažil niekoľko takýchto sklamaní, keď sa ľudia zo sveta kultúry, umenia a vedy ukázali ako podvodníci, manipulátori a neprajníci. Niekedy stačilo prečítať si ich príspevky či komentáre na sociálnych sieťach alebo vstúpiť s nimi do diskusie. Pár viet, pár tvrdých slov a odpadávajú masky, ktoré týmto postavám sami nasadzujeme pri pohľade na ich diela či úspechy.
Samozrejme, takéto situácie boli aj pred érou sociálnych sietí. Museli ste sa však veľmi snažiť, ísť na koncert, do divadla, na prednášku, na stretnutie s autorom alebo byť priamo pri idole. Ale aj v týchto situáciách sa ľudia, ktorých sme si vážili, stále snažili hrať svoje roly. V ére sociálnych sietí, kde prevláda zvyk „najprv píš/hovor, potom premýšľaj“, je oveľa ľahšie frustrovať.
Vzostup moci do masového priestoru, zvyčajne zriedkavý vo fyzickom svete, bol úderom pre mocenskú štruktúru. Na jednej strane mali „staré“ autority nové kanály, ako osloviť masy a presadzovať svoje myšlienky, na druhej strane sa otvorila šanca pre ľudí, ktorí sa nemohli pochváliť dobrým pôvodom, bohatstvom či talentom.
Smrť súkromia, neustále sa prehlbujúca identifikácia verejnosti s tým, čo je online, vyvolala okrem dezilúzie aj ďalšie, vážnejšie hrozby. V prekvapivo krátkom čase sa dá ukradnúť fotografia zo súkromnej chvíle a zdieľať ju medzi verejnosťou. Osvedčil sa v rastúcom počte prípadov hackingu, vydierania a ublíženia na zdraví. Možno sa tiež nikdy neoslobodíme od škodlivých vzťahov. Pretože buď nás bude niekto prenasledovať a špehovať, alebo sa znásilníme.
Tiež zaujímavé:
Sebadeštrukcia vo svete Web 2.0
Online šikanovanie a obťažovanie sa stali samozrejmosťou. Napríklad oklamaného alebo zradeného muža, ktorý bude rok denne sledovať aktivitu svojej bývalej na internete. Aby bolo jasné: dievča ho zablokovalo na všetkých kanáloch vrátane telefónneho čísla. Napriek tomu ju muž sleduje z biznisu a falošných profilov. Je to jednoduchšie, pretože bývalý partner je veľmi aktívny online. Naša opustená osoba nevyhnutne nemôže uzavrieť štádium „smútku“ a vrátiť sa do duševnej rovnováhy.
Je ľahké radiť odstrihnúť sa, dostať sa z tejto pekelnej závislosti, no chápem, že keď príde pokušenie „udržať si nádej“ v podobe nasledovania ex, je ťažké prestať. Je to ako odporučiť alkoholikovi odvykaciu kúru v liehovare. Povedzme si úprimne: sila charakteru nestačí, je potrebná aj technická podpora.
Vžime sa aj my do role prenasledovanej osoby. Najmä tú, ktorá je aktívna na internete či dokonca sociálnych sieťach, pretože tie sú jej pracovným nástrojom.
Smrť súkromia nám prináša aj neustály stres. Prítomnosť na internete, najmä aktívna, má niekedy podobu posadnutosti. Klietka, do ktorej sme sa pred pár rokmi dobrovoľne dostali, sa dnes zdá byť tak hlboko zakorenená v realite, že sa z nej nedá vymaniť. Pocit prázdnoty, pretože bez všetkých týchto, aj iluzórnych kontaktov si len ťažko vieme predstaviť svet.
Byť na sociálnych sieťach vedie k návykom, ktoré možno považovať za nutkavé a škodlivé. Monitorujeme naše telefóny, ako sa len dá, pravidelne kontrolujeme e-mail a čakáme na správy na sociálnych sieťach. Zdá sa nám, že takto riadime svoj život a rokmi utkanú identitu. Aj keď, samozrejme, hráme hru, ktorá niekomu pomáha zarobiť veľké technologické peniaze.
Prečítajte si tiež:
- Vďaka grafénovým mikročipom budú telefóny rýchlejšie a jednoduchšie
- O kvantových počítačoch jednoduchými slovami
Kto si?
Sloboda, ktorá prichádza s opustením internetu a zbavením sa iluzórnej potreby ovládať svoje digitálne ja, je odmenou, ktorá sa len tak ľahko nenaskytne.
Filozof, výskumník a spisovateľ Lowry Pressly vo svojej novej knihe The Right to Oblivion: Privacy and the Good Life poukazuje na to, že aj čiastočné odpojenie od sociálnych médií má pozitívny vplyv.
Prvým krokom k slobode je prekonanie ideológie informácií, ktorá predpokladá, že to, kým človek je, možno plne vyjadriť, pochopiť a zaznamenať v dátach alebo iných reprezentáciách – v obrazoch, textoch alebo iných vzťahoch. Nie ste človek, ktorý existuje len na sociálnych sieťach. Ste človek, ktorý žije nielen v digitálnom svete.
Autor odporúča zlaté delenie na „verejné“ a „súkromné“. To, čo súvisí s našou profesionálnou činnosťou a je pre nás potrebné, necháme na internete. A to, čo je súkromné, si necháme pre seba. Súkromie chráni priestor a čas pred cudzími ľuďmi a ponúka nám šancu žiť so svojimi pocitmi a myšlienkami bez toho, aby sme sa stali nástrojmi v rukách nepriateľských alebo toxických osobností. Ak pripustíme, že nie je možné žiť v dnešnom svete bez zanechania digitálnej stopy, ako sa zdá v Pressleyho knihe, mali by sme si aspoň tieto najosobnejšie pocity a skúsenosti chrániť.
Tiež zaujímavé: Ako Taiwan, Čína a USA bojujú o technologickú dominanciu: veľká vojna čipov
Takmer všetko je vo vašich rukách
Nech je naša skúsenosť len našou. Bez ohľadu na to, ako banálne to znie - pre niekoho je to zrejmé, ale tí, ktorí sa aspoň raz pokúsili zachrániť závislého človeka, vedia, že to, čo je pre niekoho omrvinka, sa môže stať balvanom pre iného - pričom si chránime svoje vlastné skúsenosti vážiť si pravdu. Keď zverejňujeme intímne, súkromné fotografie online, vystavujeme ich publiku sociálnych médií alebo varíme chutné jedlá, naše spomienky už nie sú naše. V skutočnosti spôsob, akým uvažujeme o minulosti, začína byť závislý od algoritmov.
Hra života, ako to výstižne hovorí Pressley, je umenie ovládať pocity a emócie, schopnosť vyhýbať sa bolesti a ubližovaniu, a keď sa tak stane, schopnosť regenerácie. A to posledné je ťažké, keď sa záplata stále odtrháva kvôli digitálnym stopám.
Podnikanie sa nebude starať o naše digitálne duševné zdravie. Rovnako nemá zmysel počítať so štátom – regulačné akty, keď sa vôbec objavia, sú plné dier – najmä preto, že mnohé vlády, ako napríklad na Ukrajine, sú na strane veľkých technológií. Z nejakého dôvodu mi okamžite prišli na myseľ „State in a smartphone“, „Action“, „Reserve+“, „Oberig“. Prvou a poslednou inštanciou sme my sami. Možno nie všetko, no stále máte veľa vo svojich rukách. Ale máte smartfón. Buď budeš žiť vo svete cez neho, alebo mimo neho, v sebe, pre seba.
Mimochodom, všetky obrázky pre tento článok boli vygenerované pomocou Copilot z Microsoft.
Prečítajte si tiež: